Sme s partnerom pár mesiacov, som s ním šťastná a spokojná, dáva mi všetko čo som si prala, je milý, pozorný, láskavý a to je ako balzam, na moju pochrúmanú dušu po nevydarenom manželstve. Začali sme spolu bývať, moje deti ho zbožňujem, sú šťastné, keď je s nami, keď spoločne trávime čas. Problém nastavuje, keď má čas so svojim malým dieťaťom. Každý týždeň na pár hodín, deň, alebo dva odchádza za ním a jeho (partnerovou) mamou, ktorú okrem iného mám veľmi rada, a tráviť spolu ako rodina. Mňa to vždy veľmi mrzí, trápi ma, že netrávime čas spoločne my ako patchworková rodina, ale rozdelené, každý niekde úplne inde a niečím iným.
Viem, že im to takto vyhovuje, že to majú tak nastavené od začiatku a funguje to, takže som išla bokom a nemicham sa im do toho. Keď už sme to skúsili, nefungovalo to, pretože jednak sa cítim navyše v niečom zabehnutom a funkčnom a za ďalším mám pocit, že babičke beriem vnútra, na ktoré si zvykla, že s ním trávi čas a stará sa so všetkou láskou. To dieťa je na toto nastavenie tiež zvyknuté a šťastné. Neviem ako s tými pocitmi, s tým smútkom v sebe pracovať, ako to po každé zvládnuť, že zrazu nie sme my, ale rozdelíme sa na dve rodiny, akoby sme k sebe nepatrili. Najhoršia doba je, keď je preč spomínaný deň až dva, hrozne ma to kupuje, tých pár hodín zvládam relatívne v pohode.
Rovnako ma desí, že ako dieťa bude rast, tak hoci mu veľmi prajem, aby s ním bol viac a viac, tak my budeme oddelene tráviť viac času. Samozrejme máme s deťmi, alebo aj keď sem sama bez nich, vždy nejaký program, ale aj cez neho, cítim v sebe smútok a neúplnosť, že to neprežívame spoločne. S partnerom som o tom hovorila a poznáme pocity. Porád ma to ale trápi a rada by som našla nejaké riešenie, pretože toto ma ubijem. A veľmi partnera milujem, tak dúfam, že sa to spraví a už sa takto časom nebudem musieť cítiť.